Bezkontaktné poradenstvo?

JA-BEZKONTAKTNE-PORADJa poradkyňa s uspokojeným bábätkom. Prečítajte si čo všetko sa dialo, kým bol takýto spokojný.

Bezkontaktné poradenstvo…? Čo si o tom myslíte, milé mamy… milí ockovia…? Ťažká otázka je to…? Nezrozumiteľná…? Nuž, je možné, že si myslíte to, čo ja: ťažko je jednoznačne sa vyjadriť, či poradenstvo pre dojčenie a život s bábätkom má byť resp. musí byť bezkontaktné. Také, že poradkyňa iba rozpráva a ukazuje so svojimi pomôckami (s bábikou atd) a matka robí. Bezkontaktné je také, že sa poradkyňa nedotýka matky ani dieťaťa. Iba, ak matke nejde stláčanie prsníka, tak ak matka súhlasí s dotykom, tak to poradkyňa urobí na jej prsníku. Ale čo ak ide o situáciu totálne zamotanú alebo extrémne excitovanú? Ak by poradkyňa v takejto situácii bola bezkontaktná, tak to matke môže spôsobiť ďalšiu traumu. To predsa nie je možné riskovať. Musí sa to zohľadniť a poradkyňa má vedieť to vyhodnotiť. Domnievam sa, som presvedčená, že ak ide o ľudí, o ich spoločnú interakciu, nemôže to byť rigidné. Ide do značej miery o charakter poradenskej situácie. Ten má určovať ako bude vyzerať poradenstvo. Nepíšem ČO, to je totožné pre všetky poradkyne. Ale AKO to bude podané. –– Tu pridaný záber, kde držím (alebo zvieram?) v polohe “klbko” malého dvojtýždňového Riška, hovorí práve o takejto situácii. Za vyše štyri roky praxe s matkami a detičkami som v piatok tretí raz zažila s mamičkou a jej synáčikom nekonečné, nešťastné a neutíchajúce protesty tohoto synáčika na takmer všetko, čo sme robili a ponúkali… Veľmi neurotická situácia, no nie my s mamičkou sme boli nervózne, ale bábätko. S veľmi sympatickou mamičkou Katkou, ktorá ma volala, lebo maličký jej na prsníku zaspával (ale prírastky boli dobré :-)  sme najprv skúsili preberajúcemu sa Riškovi ponúknuť kontakt “koža na kožu”. Lenže počas vyberania zo zavinovačky, kde bol tuho zašnurovaný :-(  a za tým ešte vyzliekania sa stihol tak na nás nahnevať, že plač. A na tele mamy sa nevedel upokojiť ani po minútach. Aj chvíľu vyzeralo, že si to pri ponúknutí druhého prsníka rozmyslí, ale nie, začal radšej plakať. Jééééjda…. Skúsili sme teda cicavčiu polohu, veľmi dobre fungujúcu, detičky ju bez problémov akceptujú. Lenže nie Riško. Ani jeden prsník, nič. Veľmi šikovná mamička akoby hneď vedela ako správne pomáhať malému k prisatiu, dobre narábala s hlavičkou. Ale Riško to vôbec neocenil frown – emotikon Poradila som Katke, aby sa vytiahla vyššie. Ale ani to sa Riškovi nezdalo dobré… bol celý napätý. 0 bodov… Tak som poradila Katke, aby sa dala nabok a dieťatko tiež aby ležalo na boku s mierne vyvrátenou hlávkou a ponúkali sme prisatie. Ale ani toto nie. Ladím, dolaďujem, vylepšuejm, Katke vysvetľujem a tíšim dieťatko, ponúkam mu to, “ukecávam” ho… NIE A NIE. Ako toto píšem, tak sa to môže javiť, že to doteraz napísané mohlo trvať tak 5 minút… ale nie, to nebolo iba 5 minút, bolo to dosť dlho. Poctivo sme skúšali, posúvali jedného aj druhého, ponúkali to jeden, to druhý prsník, s hlavičkou správne manipulovali… mamička si svoje bábätko láskala, hladkala… prihovárala sa mu, ale ani tretiu ponuku Riško nezobral :-(  Hovorím si v duchu, že ZLÉ. Pýtam sa Katky, či má šatku? Ona, že áno. Sem s ňou!, zavelím a jasám!! JASÁM!! Šatka z tých krajších… a mamička šikovná, podľa videa z You tube, ako to viažem ja https://www.youtube.com/watch?v=9pe9GXnHEO0 to Katke išlo výborne.. ale čo to…? Šatka je akási krátka… s tým nič neurobíme. Lebo ani Katka ani ja sme nevedeli takú krátku viazať, dostala ju do daru a ani nevedela, že je krátka. Plač už bol nešťastný… Úuuuuááá…!!! Božemôj synáčku… Našťastie som mala okrem mojej poradenskej ešte jednu šatku. Katka si pozrela video, ja som aj naživo ukázala viazanie a ona perfektne na seba nahodila šatku. Dali sme malého dnu. Katka bola veľmi šikovná. Malinký sa hneď prisal a papal. Katka pokračovala. Napapkal sa rýchlo, lebo Katka má dosť mlieka. Ale nevydržal prisatý, čosi ho rušilo. Odpájal sa a dával najavo, že toto nepozná a neprijme to celé a hneď! Katka dokončila úväz. Kolísala som ju a spievala som malému, bola som mokrá, spotená ako myš… aj Katka… Speivajte, vravím jej a spievam, spievam… Katka sa hanbila a vraj nevie, nepozná. Ponúknite mu prst, skúsme… Nič a ani sa prisať, NIČ. Speivam, hojdám Katku… A tá sa napokon po chvíli pri Prší, prší, pridala :-) Riško zadriemkal. Lenže keď sme po chvíli začali hovoriť, tak sa zobudil. Spal, pokým sme spievali… a potom už nie. A opäť protesty a my opäť spev. A on zas pokoj a zavreté očká. Ale taký spánok ako keď sa vtáčikovi krídelká trepocú. Taký čujný. Taký, že dávam pozor čo budeš, mama moja, so mnou robiť. “PÉVAJ, PÉVAJ..” preleteli mi hlavou slová básnika Rúfusa, keď spomínal raz v jednom interwiev svoju mamičku ako mu spievala, keď ho uspávala v kolíske. Spievala, spievala.. a potom skúsila byť ticho. Ale maličký synček Milanko hneď urgoval, žiadal pokračovanie: “Mama, pévaj..!” Pomyslela som si, že veru všetky maličké detičky vedia čo je dobré… Mamino telo, bohatý a sladký prsník a taký istý sladký jej hlas a krásny nežný široký úsmev :-)  Mama, pévaj… dával najavo aj Riško čo chce. Ale už ani ten spev nepomohol :-(  Snažli sme sa, ale opäť 0 bodov. Riško v šatke všemožne dával najavo, že mu je nafigu. Ok, nebudeme ťa trápiť, poď do klbka. Katka už vedela ako si dieťatko dať do klbka, už som jej to predtým ukázala. Urobila, ja opravila a bolo. Spievame a chodíme a hojdám Katku. Chodíme pomaličky, spievame, ale Riško to neberie… Úfffff… čo teraz?! Plač a plače. :-(  Možno sme mali opäť skúsiť koža na kožu. Toho plaču však bolo už tak veľa a z nás sa lialo a maličký vyzeral unavený a zničený. Pýtam sa Katky, či môžem niečo skúsiť ja. Vraj áno. Zobrala som si od nej Riška takto do klbkam ah tuto na fotke. A privinula ho k sebe. Riadne klbko to je. Druhú ruku som dala na hlavičku. A svoju hlavu som si oprela o jeho. A spievala a chodila. Okamžite zaspal. Spievala a chodila som s ním ešte asi 5 minút a potom takým spevavým spôsobom som Katke rozprávala k tomu, čo sa stalo. Maličký mohol cítiť jej strach, jej únavu, všetky nedorozumenia, ktoré zažili za dva týždne. Zo mňa mohol cítiť aj únavu (trvalo to dve hodiny…) no musel cítiť aj moju sebaistotu a veľkú túžbu po jeho spokojnosti. Musel cítiť ako veľmi mu chcem dobre… ZOBRAL TO. Katka videla a cítila čo má byť a ako to má byť. Viela som na Katke, že je užasnutá stíchnutím malého. Cítila som, že mi dôveruje. Vravím jej: Katka, aj vám to pôjde. Atd atd… Len robte všetko podľa mojich rád. teraz už je večer (bolo 20 h) a on je už unavený, ale zajtra je nový deň a ak mu budete ponúkať seba a všetky tie dobrá, čo mu môžete dať a na čo on aj čaká – TAK BUDE DOBRE. Videla som a cítila, že mi verí. A nebolo to iba preto, že som malého napokon utíšila. Ani preto, že som predtým poradila tak veľmi veľa, hoci to aj nezafungovalo. Bolo to aj preto, že cítila, vnímala, že všetko, čo radím, je logické a uchopiteľné. Bolo to aj preto, že vnímala moju sebaistotu, že necítila nijaké moje zneistenie, hoci bolo… sekundové. Bolo to aj preto, že potom, keď už bol odomňa preč a ležali oni dvaja spolu v posteli bok po boku – som ho chválila a ju tiež. Ste úžasná, Katka, teraz ste krásne nadojčili, išlo to. A hladkala som ju po ramene a dieťatko po hlavičke. KONTAKTNÉ PORADENSTVO. SITUÁCIA SI TO VYŽIADALA. Dnes mi Katka napísala ďakovný mail :-)  Poradkyňa má byť najprv citlivý, empatický a aj kreatívny človek… ČLOVEK. Až potom poradkyňa. Ďakujem, že ste si to prečítali… milé mamičky…



Nie je možné pridávať komentáre.