Hovorme o materstve 1.

Materské metamorfózy

Čo znamená pojem materstvo…? Odpoveď by mohla byť celkom jednoduchá: Je to stav, keď žena porodí dieťa. Stala sa matkou a tak zažíva materstvo. Ale je to skutočne tak? Že porodí a už aj je matka…? Nuž, nie je to celkom tak. Matkami sa stávame. Je to priebežný a prirodzený proces, no hoci je taký, môže byť často tým povestným „kameňom úrazu“. Totiž na to, aby proces stávania sa matkou mohla žena zažívať, potrebuje byť v kontakte s prostredím, ktoré jej k tomu dopomôže. Ktoré jej sprostredkuje zákonitosti, princípy a mechanizmy materstva. Zdrojom tohto poznania býva dnes najčastejšie mama novej matky alebo jej priateľky či pôrodnica… V lepšom prípade poradkyňa pre dojčenie a život s dieťaťom a dula. A teraz akoby som počula vašu otázku: Prečo by to nemohla byť rodina? Nuž, rodina to bola odnepamäti, ale dnes to už nie je. Hoci veci sa stále menia a rodina to opäť môže byť.

Rodina kedysi formovala dievčatá už odmalička. Sestry a sesternice sa vydávali a rodili deti, a tak mladé dievča malo možnosť vidieť a aj zažiť, ako sa z mladej ženy stáva matka.

Rodina ako základná bunka spoločnosti má už po tisícročia nezastupiteľné a široké funkcie. Patrí tam aj formačná funkcia. Jedna generácia odovzdáva svoje poznatky a zručnosti novej generácii a tak ju formuje – aby sa v živote nestratila. Problém je však v tom, že všetko sa vyvíja a mení. A nie vždy dobre, niekedy sa veci aj skomplikujú. Časy sa menia niekedy aj priveľmi rýchlo aj zvláštne, zmenila sa aj rodina, a tiež dosť zvláštne. Je úplne iná ako bola kedysi, pred tisíc rokmi, pred päťsto či sto rokmi. Je nestabilná a iba výnimočne disponuje aj historickou pamäťou. Má desiatky nových funkcií a tie pôvodné stratila. Rodina nie je už ani to, čo bola pred päťdesiatimi či tridsiatimi rokmi. Deti sa však rodia stále a mamičky sa „rodia“ tiež. So zrodením dieťaťa sa rodí aj nová matka.

Kedysi dávno…

…deti prichádzali do rodín s úplnou samozrejmosťou, celkom prirodzene. V staroveku, v stredoveku aj v storočiach neskôr matky nijako neovplyvňovali ich príchod. Mať potomstvo bolo dôležité nielen pre panovnícke rody a šľachtu, ale aj pre stredné stavy. Iné to bolo, ak sa deti rodili jedno za druhým a rodina bola chudobná. Z dievčat sa v dávnych časoch veľmi skoro stávali matky. Nebolo však dievča ako dievča a matka ako matka. Ak matka bola šľachtičná, mala k deťom pestúnky a dojky. Neočakávalo sa, že bude dojčiť a starať sa o dieťa. O takejto matke sa nedalo povedať, že plne prežívala svoje materstvo. Ak bola z bohatej rodiny stredného stavu, mala dojku, ktorá jej vypomáhala s dojčením, keď mala spoločenské povinnosti. No bola matkou prežívajúcou svoje materstvo ako prirodzené. Jednoduchá žena z ľudu dojčila svoje deti a starala sa o ne sama. Nebola však sama v prísnom zmysle slova. Žila v dvoj- či trojgeneračnej rodine, obklopená rovesníčkami, ktoré už boli matky, a tak ju formovali. Ženy sa vtedy stávali matkami ľahko a potom žili svoje plné materstvo. A pomáhali si navzájom aj pri deťoch. Mladá matka nebola ponechaná iba na seba, dokonca nebola sama ani na dojčenie, hoci nemala dojku. Nebolo nič neobvyklé, ak sestra nadojčila dieťatko, lebo jeho mama bola práve zaneprázdnená či chorá. A nemuselo to byť iba to posledné, najmenšie dieťatko, prikladali sa aj staršie deti a nehľadelo sa na to, či je sestrino či moje. Takisto ak sa stalo to najhoršie, že mladá matka zomrela, vtedy starostlivosť o deti preberali sestry či sesternice alebo dobré kamarátky. V mnohých rodinách sa zachovali spomienky na takéto situácie. Takéto zástupné správanie bolo v tých časoch prirodzené, ženy prežívali plné, oddané a neohraničené materstvo. Boli to bytostné matky. Čo sa odvtedy zmenilo, ako je to v našich časoch s materstvom…?

Prítomnosť a pohľad späť

Prítomnosť vždy ovplyvňuje nielen blízka minulosť, ale aj tá staršia. Materstvo v minulosti, kam ešte „dovidia“ terajšie mamy, bolo plné námah, pnutí a rozporov. Mám na mysli prastaré a staré mamy terajších mladých matiek. To boli ženy narodené na prelome 19. a 20. storočia a ich dcéry, ktoré rodili v prvej tretine 20. storočia. Vtedy už bolo povedomie o materstve celkom zmenené. Aj keď to môže znieť zvláštne, ale môže za to priemyselná revolúcia. Európou sa totiž prehnala koncom 19. storočia a ona spôsobila, že mnoho ľudí z vidieka presídlilo do vznikajúcich miest. Muži, otcovia rodín sa zamestnávali vo fabrikách a ich manželky viedli domácnosť, rodili deti a starali sa o ne. Rozvíjajúci sa priemysel však potreboval stále viac pracovných síl, a tak „brnkol“ na emancipačné snahy žien. Ponúkol ženám možnosť „realizovať sa“ – zarobiť si a tak si zvýšiť životnú úroveň. Matkám ponúkol jasličky ako zariadenie, kde sa o dieťatko dobre postarajú, kým ony budú pracovať. Čoraz viac žien sa rozhodovalo pre tento model. Aby ich bolo ešte viac, smutne k tomu prispela prvá svetová vojna. Tá vzala mužov mnohým ženám, a tak boli nútené zamestnať sa a deti dať do jasieľ. Toto bolo práve to obdobie, keď sa postupne z rodín vytrácali schopnosti odovzdať ďalšej generácii žien zručnosti a mechanizmy týkajúce sa materstva, kam prirodzene patrilo aj dojčenie. Ženy približne pred sto rokmi prestávali rozumieť bábätkám, tak ako prestávali dojčiť a nosiť svoje deti na svojich telách. Nábor žien do práce bol v rokoch po tzv. Veľkej vojne veľmi silný a aby ženy boli inšpirované zamestnať sa, ponúkali im nielen zárobok a emancipáciu, ale aj nový štýl starostlivosti o dieťa. Prepisovali sa mechanizmy. Plač dieťaťa, ktorý kedysi trhal uši matiek a vyhodnocovali ho ako volanie o pomoc, sa označil za prospešný a povedalo sa, že naň netreba reagovať, lebo „plač napomáha rozvíjaniu pľúcok dieťaťa“. Nespokojnosť dieťatka, ktorému sa nepáčilo, že je položené v postieľke a nevidí ani necíti mamičku, takže plače, lebo sa cíti opustené, sa označila za nástroj vydierania matky a radilo sa nevšímať si ju, aby sa dieťa nerozmaznalo. A mnoho iného v podobnom duchu. Postupom času mnoho matiek týmto tézam uverilo a svoje pármesačné deti dávali do jasieľ bez toho, že by čo aj len tušili, že to pre ich zdravý vývin nie je to pravé.

Prostredie pre spoločný život a „Moje dieťa má problém…“

Prostredie je v živote veľmi dôležité, určujúce. Prostredie pre dieťa vytvára jeho matka – ona je preň kľúčová postava. Jasličky a stav „bez mamy“ nie je to, čo by si dieťa vybralo. Ak by sa ho niekto opýtal, tak by si istotne vybralo mamu – lebo ju bytostne potrebuje pre svoju pohodu a spokojnosť, tak psychickú aj fyzickú – prisávanie a dojčenie, čo je okrem uspokojenia fyzického pre dieťa aj nástroj psychickej pohody. Dieťa by volilo prežívať svoje dni s mamou – dotýkať sa jej, cítiť jej nehu a záujem. Dieťa potrebuje matkinu pozornosť, jej úsmev a jej hlas. Potrebuje ju ako základňu pre svoje napredovanie. Iba tak napreduje, ak má oporu práve v matke. Medzi dieťaťom a matkou vzniká pri empatickom správaní matky puto – vzťahová väzba, čo je fenomén, ktorý formuje dušu dieťaťa na celý jeho ďalší život.

Kedysi ženy nevedeli, že ak sú spolu s dieťaťom a uhášajú mu smäd a hlad prisatím a dojčením, ak ho láskajú a nežne ho zavinú do plachietky a priviažu si ho v nej na svoje telo, ak mu spievajú – že vytvárajú vzťahovú väzbu medzi ním a sebou. Ony sa o dieťa „iba“ zaujímali a starali. Aby bolo spokojné – pritúlené a nadojčené. Robili to spontánne, lebo aj ich mamy alebo staršie sestry to tak robili. A všetky svoje zručnosti a nastavenia odovzdávali neskôr svojim mladším sestrám, sesterniciam a dcéram.

Keď sa toto správanie matiek v čase vytratilo, deti začali mať problémy. A tak s nimi ich matky chodili za lekármi. „Moje dieťa to a to…“ A chudáci lekári mali čo robiť, aby niečo múdre vymysleli, lebo deti boli fyzicky zdravé. Cez ich zaslzené oči však plakali ich duše…

V roku 1935 sa švajčiarsky psychiater a psychoterapeut Carl Gustav Jung na Tavistockých prednáškach o téme problémov detí vyjadril takto: „Pokiaľ ide o deti, bolo v posledných desaťročiach toľko rozruchu, že sa často na prednáške škrabkám na hlave a hovorím si: Vari sú všetci pôrodné baby alebo pestúnky? Neskladá sa svet zväčša z rodičov a prarodičov? Dospelí majú problémy. Nechajte chudákov deti na pokoji. Ťahám za uši matku, a nie dieťa. Rodičia spôsobujú neurózy detí.“ (C. G. Jung: Analytická psychologie – Její teorie a praxe. Tavistocké přednášky. Academia Praha 1993)

Slovenské porekadlo: Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva – môžeme analogicky uviesť aj s poukazom na život mamy a dieťaťa. Ak mama odpovedá na podnety dieťaťa, ono je spokojné do takej miery, do akej zaujíma svoju matku. Ak mama myslí na dobré prežívanie dieťaťa, ak mu poskytuje fyzický kontakt, prisatie a dojčenie na požiadanie a ak ochotne reaguje na jeho potreby – to je to pravé a prirodzené materstvo.

Bábätko, či je to novorodenec alebo staršie dojča, podstatne potrebuje a očakáva blízkosť matky. Ide najmä o potrebu bábätka byť v náručí mamy a môcť sa prisávať na požiadanie. Naše pramamy túto potrebu dieťaťa zvládali napĺňať tak, že si dieťatko naväzovali na seba do plachietky, dnes by sme povedali: do šatky. Tam malo prístup k prisatiu a iba od neho záviselo, či sa nadojčí alebo si „iba“ podudluje. Tento typ kontaktného materstva v našom európskom priestore na prelome 19. a 20. storočia takmer celkom vymizol. Aj matka, ktorá sa o svoje dieťa starala doma, nevedela už ako sa empaticky oň starať. Spravidla dojčila iba krátko, nenosila ho takmer vôbec. Dieťa dostávalo síce mlieko, ale umelé a z fľašky. Nosilo sa počas dňa na rukách a tie po pár minútach boleli… a ono akoby nikdy nebolo celkom spokojné…

Veci sa dejú

Otvorením fyzických hraníc po Nežnej revolúcii sa u nás začali rúcať aj hranice mentálne. Zo Západu prichádzali nové a zavše aj staronové (prisávanie/dojčenie na požiadanie a nosenie) metódy a postupy. To sa týkalo všetkých oblastí nášho života. Zmeny postupne nastávali aj v opatere bábätiek. Už začiatkom deväťdesiatych rokov sa objavovali mamy, ktoré mali svoje bábätká v nosiči na svojom tele. Tiež patrím k tým matkám-priekopníčkam. Mám pekné spomienky na to, aké báječné bolo, keď sme sa so synom, vtedy 4- a viacmesačným prechádzali v parku pri našom dome. Syn do pár minút chôdze spal a ja som sa mohla relaxovať. To bol takmer raj na zemi oproti kočíkovaniu, ktoré od svojich dvoch mesiacov neznášal… Zavše vídavam mamu v podobnej situácii, v akej sme boli my, kým sme nemali nosič. Postupujúci čas však bude veci v tomto „segmente“ stále meniť k lepšiemu. Aby bábätká boli spokojné a aby materstvo mám a ockov bolo radostné.

Alena Kolesárová EFT Adv.

Prehlásenie autorky: Ako poradkyňa pre dojčenie neodporúčam a odmietam podávanie umelého mlieka dojčaťu, ak sa nevyčerpali všetky iné možnosti. Vo svojej práci dodržiavam Medzinárodný kódex WHO o marketingu náhrad materského mlieka. Publikujem a podporujem tým dojčenie bez nároku na honorár.

dvaja-na-lasku



Nie je možné pridávať komentáre.