Ona sa chce pozerať dopredu…

ona-sa-chce-pozerať-dopreduOna sa chce pozerať dopredu, nemôžem ju nosiť obrátenú k sebe… Toto je jedna veta z viacerých, ktorými mamička charakterizovala svoju 3-mes. dcérku a svoju situáciu. “Nemám žiadne mlieko. Rodila som sekciou a potom som dlho nemala malú pri sebe… – Nevedela sa potom prisať, lebo mám “také a také” bradavky. Tak som dojčila s klobúčikom… – Málo priberala, tak mi pediatrička predpísala umelé mlieko, aby som dokrmovala. Fľaškou. Malá začala prieberať, ale ja som stratila mlieko, preto sa mi už odmietala prisávať…(ono to tak nie je, ale…) – Teraz už sme 6 týždňov na fľaške a malá je nervózna, cez deň skoro nespí a veľa plače. – Nepomáha ani nosenie na rukách a v manduke vôbec nechce byť… STRAŠNE BY SOM CHCELA KOJIŤ, MÁM POCIT, ŽE ONA BY BOLA SPOKOJNEJŠIA. MYSLÍTE, ŽE BY SA S TÝM DALO EŠTE NIEČO UROBIŤ..?Veľmi nesmelo položená otázka. Ale v hlave mi letí jasavá myšlienka: Moja zlatá, ty si to už dopredu vyhrala, lebo ty veľmi chceš!!! – – Telefonáty a obsažné maily odo mňa “čo-ako-prečo-načo-začo”. Včera nadišiel ten deň, kedy sme mali začať robiť zázraky. Videla som dieťatko, ktoré nedokázalo udržať očný kontakt, úplne “oddané” veciam, očká kĺzali neprítomným spôsobom po veciach. Aké smutné… Keď som sa jej prihovorila, ostala nesmierne neistá. Prihováram sa sladkým štebotákom a usmievam sa na to nádherné modrooké dieťa. A ona šmyk očami napravo a potom ostražitý vystrašený pohľad na mňa davaj šmyk očami na opačnú stranu a díva sa kamsi doprázdna… !! A skrúca pusinku. Ešte ďalšie slová, vety odomňa a dieťatko napäto počúva, ale neplače. Mama pripraví mlieko do fľaše, ja z toho vyrobím laktačnú pomôcku. Dieťatko začalo prerývane plakať, nahnevalo sa, že sa mu prihovára ktosi cudzí… Zrazu bujarý plač… Ach. Mama tíši, ale nič nefunguje. Plač sa stáva zúfalým. Mama si spontánne sadne na fitloptu, malú drží v polohe klbko, čo som ju naučila. Začne sa hojdať, dieťatko nič, plače ďalej. Určite očakáva fľašu… Ja začnem hlasno spievať a nabádam aj mamičku. Ale tá sa hanbí. Dieťatko môj spev zaujme, stíchne a hľadí matke do tváre. Zrazu, asi únavou, sa mamičke malá zošuchne nižšie a jej ústočká sa ocitnú v rovine s bradavkou… Ako by si niečo “uvedomila” alebo skôr precítila, stíchla a sekundičku vyhodnocovala situáciu. “Prisajte”, vravím matke a pomáham ako sa dá na nestabilnej fitlopte. Áno…? – mama neisto. “Áno, ponúknite.” A natáčam dieťatko do výhodnejšej pozície a pozorujem prácu pusinky. “Dám jej potom aj cievku.” A dieťatko už je prisaté… a saje. Ten vraj prázdny prsník. Vsuniem jej cievku do kútika pusinky a ona začne hlbšie prehĺtať. “Absolútny zázrak”, pomyslím si, “toto dieťa nebolo prisaté 6 týždňov… a teraz je takmer bez prípravy na prsníku, ktorý ešte k tomu má vraj bradavku, z kzorej sa nedá dojčiť…” UFF, UFF…Ach Bože. (!!!) “Mamička, toto je zázrak…” a tá zaskočená mama mlčí, iba mi pozerá do očí zaslzenými očami. Ja vravím, že zázrak, toto dieťa je zázračné, úžasné. Usmievam sa a hovorím jej, že jej dieťa salo vraj neexistujúce mlieko z jej prsníka… – – – Všetkým, čo toto budú čítať, musím povedať, že aj toto je taký silný príbeh, že keby som ho mala celý dať sem, tak by mal pol kilometra. Ako sme to a to, ako malá tamto a toto, ako a ako… A ešte k tomu v prvej hodine s nami v obývačke nesmierne dobrácky, ale obrovský pes veľkosti teľaťa, veľmi milej a priateľskej povahy, našťastie prevažne nevtieravý, ale v jednej vážnej chvíli sa zrazu rozhodol byť prítulný… resp. zasiahnuť do deja… prítulnosťou zameranou na mňa… Musela som poprosiť o jeho premiestnenie… Prepáč, havko. Dieťatko veľa plakalo a dosť nám dalo zabrať. Ale na druhej strane nás, najmä mňa, tak silno prekvapovalo, že som žasla najmenej štyrikrát. “Zafungovalo” keď už to vyzeralo, že nás umorí plačom. Mama v rozhodujúcich chvíľach dokázala s dieťaťom “hovoriť”, prihovárať sa jej maznavo a akoby ju dokázala presvedčiť (x-krát) že už má byť akčná, teda má robiť, čo od nej očakávame :-)  To neprisávajúce sa dieťatko bolo prisaté v priebehu takmer troch hodín až trikrát, veľakrát bolo na prste a veľmi tvrdo spinkalo v maminej náruči na gauči asi hodinu po veľmi ochotnom papaní po prste cievkou. Mama na moju radu k šatkovaniu povedala, že sa odváži ju dať do šatky. Urobili sme podrobný senár, lebo mama v živote nevidela viazať šatku. Ukázala som dvakrát a prebrala od nej spiace dieťatko. Pššššš… moja, hajaj ďalej… Aj my pre Teba máme jeden zázrak. Volá sa ŠATKA A PRSNÍK. Pšššššš… Hajuškaj… Mamička bezchybne nahodila šatku a spoločnými silami sme vložili do nej bábo. Iba trošičku sa vyrušila, pospievali sme troška a prstík tiež zabodoval. Potom mama veľmi krásne ponúkala prsník. A na tretí pokus dieťa opäť na prsníku. Tu je to zachytené na fotke :-)  A salo a potom zaspinkalo. Spokojné a prisaté… No, nie je to krásne a zázračné…? Dieťatko nádherne reagovalo na podnety, na prostredie.Matkino telo, jej blízkosť je pre každé dieťa určujúce a vysoko podnetné. Nejde to však bez nadmieru sofisitikovanej komunikácie plnej citu, nehy a vyžarovanej sebaistoty, ktorú čerstvo prebudenú u matky malá “musela” neomylne cítiť. Áno, energia lásky je podobná ako energia rozhodnutia. Je jasná a nepodmienená. Je hodná pozornosti. A dieťa ju matke venovalo :-)  Veľmi rýchlo a neomylne vycítilo že TO JE ONO :-) BLAHOŽELÁM TI, DIEŤATKO MÚDRE A VNÍMAVÉ…! Tu je tá princeznička modrooká so svojou nesmierne šikovnou mamičkou. Ktorá mi všetko uverila, zobrala a pracovala, a teraz je po úspešnom štarte na ceste k nádhernému a bohatému materstvu s dojčením a nosením :-)  Buďte zdravé a šťastné, babulky modrooké :-)



Nie je možné pridávať komentáre.