Pár príbehov o tom, ako pomohol emočný koučing (Emotional Freedom Techniques)

stones-167089_960_720December 2015 – Ivanka, študentka 24 r.

Pred Vianocami 2015 som poskytla terapiu trom ženám. U všetkých ako cez kopírovací papier vysvitlo počas terapie, že za emočnými problémami týchto žien boli ich rodičia. V dvoch prípadoch to bola mama, v poslednom, u Ivanky – veľmi prísny otec. A práve jej príbeh ma zaujal ako najsilnejší, hoci na prvý pohľad to tak nebolo, až na druhý.

Ivanka študuje už štvrtý rok vo Švajčiarsku. Bola som tam a mám tú krajinu veľmi rada. Takže náš rozhovor začal zákonite našimi názormi na Švajčiarsko. Vysvitlo, že Ivanka má Švajčiarsko tiež veľmi rada a študuje tam – psychológiu. Hm… – Nuž, človek by si mohol myslieť, že hoci aj len študentka psychológie, ale – že si vie pomôcť aj sama. Ale ako vidno, nie je to tak, dokonca je to už moja druhá klientka študujúca psychológiu. Ale tento “prípad” bol ešte niečím ďalším výnimočný. Táto pekná brunetka sa mi zverila s tým, že už absolvovala dve liečby u dvoch psychologičiek… Priznám sa, že som bola touto informáciou veľmi zaskočená. “Až u dvoch..?” – pýtam sa neveriacky. “Áno, tak to vyšlo..”. A dozvedám sa asi toto: K prvej som chodila asi 8 mesiacov, bola som u nej desaťkrát. Ale nepomáhalo mi to… akoby to nemalo postup… neviem. Tak som skúsila inú.”

“A tam to tiež nebolo ono…?” – pýtam sa zvedavo.

“Bolo to lepšie, ale…” – odvetila Ivanka. Moje zvedavé oči jej napovedali, že sa budem ďalej pýtať: “Ale…?

“Spočiatku som mala pocit, že je to dobré. A aj to tak postupovalo. Lenže asi po dvanástich  terapiách som začala mať pocit, že mi síce pomáha, ale bolo to akési “stojaté”. Akoby sa tá terapia už neposúvala, akoby ostala stáť na jednom mieste a mne do ukončenia ešte čosi chýbalo. Mala som pocit, že potrebujem pokračovanie… nejaký nástroj pre budúcnosť… Hľadala som a vtedy som našla EFT: Veľmi ma zaujalo, všetko dostupné som prečítala a zdalo sa mi to veľmi pre mňa sľubné… akoby to pravé… po tých terapiách. A tak som našla vás…”

Toto zakončenie sprevádzal krásny úsmev tohoto dievčaťa.

“Hm… je mi cťou. Veľmi rada Vám pomôžem, môžeme spolu urobiť pre Váš komfort veľa.”

Nuž sme sa do toho dali. Vysvitlo, že za uzatvorenosťou a veľmi labilným sebavedomím Ivanky stála otcova prísnosť. Vážnosť, prísnosť a veľmi veľký dôraz na poslušnosť a vynikajúce výsledky v škole. Veľmi vysoké očakávania otca. Ak zakolísanie, tak ukrutná vážnosť až tragickosť a silný dôraz na “opravu zlyhania”. Zdôrazňovanie “strašnosti” zlyhania. U jemného dievčaťa tak vznikla ťažká tenzia a ustavičné sebaspytovanie, či je dostatočne dobrá. Toto viedlo k telesným problémom, začal “hnevať” dvanástorník a k pocitom ťažoby v brušnej dutine sa často pripájala triaška celého tela. Nechuť do jedla, chudnutie. A neradostný životný pocit napriek tomu, že otec súhlasil, že pôjde študovať do Švajčiarska. Toto bolo motivované jednak chuťou ísť študovať do cudziny, navyše do Švajčiarska, ktoré dalo psychológii viaceré významné osobnosti tohoto odboru, ale aj “ujsť” pre otcom. Odchod priniesol isté uvoľnenie, ale nie natoľko významné, aby sa všetko dalo do poriadku. Terapiami u dvoch psychologičiek sa podarilo eliminovať telesné problémy, no duševné nie. Veľké obavy pred skúškami a stály mučivý pocit nedostatočnosti pretrvávali aj po skúškach, hoci výsledky bývali dobré, strach doznieval na telesnej úrovni veľkým pocitom vyčerpania. A tak sa Ivanka ocitla na terapii EFT, Matrix reimprinting. Pracovali sme.

Konštatujem už po X-tý raz, že terapia Matrix reimprinting je veľkým darom. Nielen pre klienta, človeka s problémom, s emočnou bolesťou, emočným oslabením alebo aj s telesným. Je darom aj pre terapeuta, v tomto prípade pre mňa. Klientovi pomôže zbaviť sa emočnej bolesti, prepísať svoju ťaživú skúsenosť, ktorá na dlhé roky ovplyvnila jeho prežívanie. Vystupovanie “hore” zo situácie, ktorú sme spolu prepisovali – býva neuveriteľne silným zážitkom. Ten či tá, ktorí sa “vyliečili”, ktorí sa oslobodili zo zovretia emočným blokom – majú pocit znovuzrodenia, znovu nájdenia seba. Oslobodenia. Akoby sa vymotali zo silných špagátov či reťazí… “Totálny pocit uľahčenia… slobody…” – povedala Ivanka. Neskutočne krásny žiarivý úsmev. Usmiate sme sa dlho na seba pozerali a obe sme ťažko hľadali slová. Bola to nesmierne silná chvíľa. Radostná, zázračná. Jemná, pokorná. Tichá, no veľmi bohatá. Neuveriteľne silná. Bola som dojatá…

Ivanka mi na druhý deň napísala toto: Išla som domov vo veľmi uvoľnenom stave, v dobrej nálade, čo sme spolu pocítili. To všetko pretrvalo aj do chvíle, kým som prišla domov. Vstúpila som do domu a hneď som pocítila inú, takú pokojnú energiu. Atmosféra bola ľahšia. Bol doma len otec a celkom pekne ma privítal. Opýtal sa ma či si dám pred večerou čaj. Že práve navaril. Prekvapilo ma to. Nebýva to zvykom. Súhlasila som a išla som sa prezliecť. Keď som potom prišla do obývačky, už tam bol otec usadený v kresle a bola tam aj vôňa toho čerstvo uvareného čaju. Sadla som si a dlho sme sa veľmi pokojne zhovárali. Stále som si uvedomovala aké je to pokojné. Pekné. Otec mal akúsi prirodzenú náladu, takú normálnu, správal sa ku mne ako k úplne dospelej, ako k partnerovi. Chvíľkami, zábleskami som ho nepoznávala, nemohla som uveriť, že je taký. Iný. Po dlhom rozhovore, ktorý sa skončil len preto, že otec pocítil výčitku, že som nevečerala, som sa išla najesť a potom sme sa ešte chvíľu zhovárali. Prišla mama a tiež mala dobrú náladu. Bol to príjemný večer. Vôbec sa nezapla televízia. Ráno som mala pocit, že to bol sen, ale vedela som, že to bolo naozaj. Pocítila som trošku obavu ako to bude s otcom ďalej, ale dokázala som sa upokojiť a nadobudnúť pocit dôvery, že to už nikdy nemôže byť také ako to bolo predtým. Mala som potom pocit dôvery v dobrý vývin. Myslela som na zmeneného otca skoro s láskou. Ďakujem Vám! Ivka.

 

Barbora, september 2012

Barborka porodila krásneho chlapčeka, volala ma ako poradkyňu pre dojčenie preto, že si nebola istá správnosťou polôh pri dojčení a nevedela posúdiť výdatnosť dojčenie, a tiež nerozumela častému plaču bábätka. Po poradenstve mi prezradila, že sa akoby nikdy nemôže pri dieťatku uvoľniť. Je napätá a ustavične zmietaná obavami, či bude dobrou matkou, a či bude malému rozumieť. Ći to všetko zvládne. Pôsobila nielen neisto, ale bola aj vážna až smutná. Ponúkla som jej terapiu. Prijala a hneď sme začali. Vysvitlo, že Barborka mala veľmi prísnu matku. Tá kládla na ňu veľmi vysoké nároky, nebola spokojná ani s občasnou dcérinou dvojkou na vysvedčení. Jej mama ju často kritizovala a zahanbovala nielen za dvojky, ale aj za  iné veci: spôsob upratovania a tiež “za bordel vo svojej izbe”. Nezývala ju neschopnou. Barborka povedala aj to, že mama bola stále vážna. V hlave jej vyskočila scéna v kuchyni, kedy mama na ňu kričala: “Si hrozná! Nevieš sa nič naučiť! Ako to, že nikdy nemáš samé jednotky?! A ten bordel v izbe!” Nuž, za obavami a Barborkiným napätím a ustavičným sa zaoberaním, či bude dobrou matkou, stojí neurotická a veľmi kritická a ešte náročnejšia matka, ktorá ju ponižovala a nikdy nechválila. Naopak “transportovala” jej presvedčenie, že je nemožná, nedostatočná, že si nezaslúži lásku, že za nič nestojí. Spracovávali sme teda emóciu poníženia a zahanbenia. Následne emóciu pohŕdania sebou. Nedostatočnú, ba veľmi nízku sebadôveru. Posilňovali sme ju. Posilňovali sme sebaúctu, ktorá bola “pod nulou”. Toto bolo najzávažnejšie, pocit “že som nanič” bol veľmi vpečatený. Barborka sa postupne uvoľnila, prebleskol úsmev. Materské kompetencie sme vytiahli tiež, takisto bolo treba otvoriť radosť z dieťatka a z manžela. Barborka sa stále viac uvoľňovala, akoby sa zo zakliateho dievčatka vynárala nádherná žena. V očiach boli ešte stopy slzičiek, ale tie oči už neboli smutné, naopak jemne žiarili.

 

Júlia, mama dvojičiek, marec 2013

Júlii som radila pri probléme s dojčením v novembri 2011, keď dvojičky mali dva mesiace. Darí sa jej dlhodobo dojčiť, čo je skvelé. Nedarí sa jej však byť v pohode, ako povedala. Trpí úzkosťami, či bude mať dostatok mlieka pre menšie (slabšie) dievčatko z páru. Tá je podľa jej slov závislá na dojčení, bežnú potravu prijíma iba vo veľmi malom množstve a má veľmi úzky okruh jedál, ktoré prijíma. Prakticky aj ako dvojročná žije z maminho mlieka. Júliu počas dňa viackrát atakuje a znepokojuje obava o dostatok laktácie. Cíti stále veľké obavy, kedykoľvek si dcérkinu odkázanosť uvedomí. Znepokojivé pocity prešli až do úzkostí, ktoré Júliu týrajú. Rozhodla sa vyhľadať pomoc a po zadaní do googlu ma našla. Stretli sme sa a urobili terapiu.                         U Júlie tiež išlo o problematický vplyv mamy, keď bola úplne malé bábo. Keď mala rok, narodila sa jej sestra. Mama ju pre tehotnosť veľmi skoro odstavila. Bola dojčená iba pár mesiacov, potom bola daná babičke a mama išla naspäť do práce. Potom sa narodila sestrička a malá Julinka stále videla ako mama drží dieťatko v náručí a dojčí ho. (Bábo papalo mamu! Čo ak ju spapá??) Mama  drží bábo, nedrží ju, Julinku. Nechce ju… Cítila veľkú úzkosť, ako tam tak stála vo dverách a pozerala sa na to. Mamička ju volala, ale ona bola taká ochromená bolesťou, že v jej náručí nie je ona, ale nejaké bábätko, že “vrástla do zeme”, stála a plačky pozerala, ako je mama “obsadená”.  Iba stála a plakala. Po tomto bolo Júliino sebavedomie a sebaistota úplne otrasené. Vždy mala pocit, že je “tá druhá”, že o ňu nie je záujem, že je nepotrebná. Pritom bola tá prvá, ale nebolo pre ňu dosť pozornosti, objatí, pritúlení, lásky. Po terapii Júlia povedala, že cíti príval sebaistoty. Pokoj a prijatie samej seba aj s tým, čo musela prežívať ako dieťa. Cítila veľký príval sily a vzkriesené sebavedomie. Mame odpustila aj otcovi. Pocítila k nim lásku, k sebe ju pocítila tiež. V lete 2014 detičky ešte stále dojčila :-) Úzkosti z obáv o dostatok mlieka sa už nevyskytli.

 

Zora, mama synčeka, máj 2013

Zora sa stala vo veku 5 a pol roka sirotou. Ocka nikdy nepoznala a jej mamička spáchala samovraždu. Spomienku na mamičku mala veľmi peknú, bola to dobrá mamička. Zorku si po jej smrti vzala k sebe teta, sestra jej mamy. Bola to tvrdá žena a Zorku fyzicky trestala. Ponižovanie a nadávky tiež boli na dennom poriadku. Zorka bola dobrá žiačka, ale teta si vždy dačo našla, čo jej nebolo pochuti. Toto sa u Zorky podpísalo pod tým, že mala depresívne ladenie, úsmev bol na jej tvári veľmi výnimočný. Bola som jej radiť pri nepokoji 2-týždňového bábätka, ktorého potrebám vôbec nerozumela. Poradenstvo, všetko, čo som radila bolo prijaté, bolo jej jasné, že zmeny, ktoré radím treba urobiť a všetko prijala. Avšak jej ťažkosti, ako to nazvala, pretrvávali. Necítila sa dobre, mala pocit, že dieťatko ju “neberie”, že teda nie je dobrá mama. Prišla som opäť asi po mesiaci a preberali sme všetko nanovo. Hovorila a ja som vnímala jej stuhnutosť, sama hovorila o tom, že sa nevie uvoľniť a byť šťastná ani z dieťatka. Z ničoho. Bola vážna  a ustaraná. Hovorila o svojej nespokojnosti, že v hlave prevaľuje znepokojujúce otázky. Hovorila som o dôležitosti komunikácie medzi matkou a dieťatkom. Priznala, že je prevažne mĺkva a s bábätkom komunikuje málo. Dieťatko bolo dosť nespokojné, v napätí. Toto vyústilo do rozličných ťažkých stavov, do záchvatov smútku a plaču. Povedala mi o svojom osude. Ponúkla som jej terapiu EFT, ona súhlasila, ale robili sme ju asi až o mesiac. K Zorke som chodievala potom raz za týždeň jej pomáhať s bábätkom. Postupne prijala aj to, že má komunikovať s dieťatkom, zhovárať sa s ním a spievať mu. Malému sa to páčilo, ale ešte stále to nebolo ono. Napokon prišla na rad terapia. “Odťukávali” sme strašný pocit poníženia. Odťukávali sme aj opustenosť a výčitky z maminej smrti. Odťukávali sme sebaponižovanie, sebaobviňovanie a nedostatok sebalásky. Bolo treba odťukávať odpustenie tete a prijatie seba aj s hnevom, ktorý na ňu cítila. Ten cítila aj na osud, bolo ho treba prijať a spracovať. Pracovali sme. V istom bode nastal veľký zlom a Zorka sa celkom uvoľnila, začala sa usmievať a viditeľne jej odľahlo. EFT fantasticky pôsobilo! Zorka v jednej chvíli vykríkla: Všetko je to preč! To je úžasné! Som oslobodená! Na moju otázku, či ešte je nejaká stopa (číslo vyjadrujúce intenzitu), vykríkla: “Nula, totálna nula!”



Nie je možné pridávať komentáre.